reklama

O dobrovoľníctve v rozvojových krajinách: "Urobil by som to zas a znova."

Naberám skúsenosti a stimuly, ktoré nezískam ani za päť, desať rokov práce vo firme. Nové kultúry, ktoré ma prinútia naučiť sa iný jazyk, inú abecedu...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Prečítajte si autorské rozprávanie z pera nášho dobrovoľníka Jozefa, ktorý sa práve po roku vrátil z Gruzínska. 

"Rodina aj priatelia sa ma stále pýtajú, prečo dobrovoľníčim v krajinách tretieho sveta. Čo ma motivuje?

Napriek všetkým uštipačným komentárom k mojej budúcnosti a ako márnim svoj čas, by som to spravil znova... Znova a znova.

Možno sa jedného dňa dostanem k usadenému pracovno-rodinnému životu, ale nie teraz. Naberám skúsenosti a stimuly, ktoré nezískam ani za päť, desať rokov práce vo firme. Nové kultúry, ktoré ma prinútia naučiť sa iný jazyk, inú abecedu... 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nikdy som nemal pocit, že v rozvojových krajinách, v ktorých som pôsobil (Arménsko a Gruzínsko), humanitárnych dobrovoľníkov nevyhnutne potrebujú. Miestni si žijú svoje životy a prácu na projektoch v sektore humanitárnej pomoci a rozvojovej spolupráce odvádzajú výborne aj bez našej pomoci. O to viac si však cenia možnosť vzájomného obohatenia a pridanej hodnoty, ktorú dobrovoľníci prinášajú. Mimo práce som často nerozprával o mojich dobrovoľníckych aktivitách v Gruzínsku. Počas pandémie som bol v krajine len zaseknutý rovnako ako mnohí turisti... Ak mi však bol niekto blízky, nemal som problém vysvetliť mu pravé dôvody môjho pobytu. Miestni na to reagovali s rešpektom a vďačnosťou a začali ma hostiť ešte viac, čo som práve nechcel, lebo aj bez toho boli Gruzínci ku mne vždy veľmi pohostinní. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V rámci mojich dobrovoľníckych aktivít som zväčša pracoval s mládežou – stredoškolákmi a vysokoškolákmi – a ľuďmi, ktorí stratili domov kvôli rusko-gruzínskemu konfliktu. Naše projekty sa zameriavali na neformálne vzdelávanie v oblastiach mieru, migrácie, ekológie, udržateľného rozvoja či seba-zdokonaľovania. Príjemne ma prekvapilo, že väčšina našich študentov nemala problém hovoriť anglicky alebo rusky a celkovo mali dobrý prehľad o dianí nielen v Gruzínsku a na Kaukaze, ale aj vo svete. 

Prvý polrok som pracoval veľa, niekedy aj nadčasy a cez víkendy. Vo voľnom čase sme si s kolegami a ďalšími dobrovoľníkmi užívali cesty po Gruzínsku či možnosti socializácie, ktoré ponúkalo Tbilisi. S príchodom nového roka sa však všetko zmenilo... 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V čase vypuknutia pandémie som práve pomáhal kolegom na medzinárodnom projekte, na ktorom sme mali účastníkov zo Španielska, Chorvátska, Ukrajiny, Arménska a ďalších krajín. Tí začali postupne dostávať emaily o zrušených letoch, ktorými sa mali vrátiť domov po skončení projektu o dva-tri týždne. Panika stúpala a ja som sa ich snažil upokojovať, že sa domov určite dostanú. Po desiatkach hovorov s leteckými spoločnosťami a ambasádami som usúdil, že najlepším riešením bude zobrať všetkých na letisko ešte dnes a dúfať, že ich vezmú na najbližší let napriek dátumom na ich zrušených letenkách. V ten deň sme na obede všetkým oznámili, že sa náš projekt ukončuje predčasne a o dve hodiny nás vyzdvihne autobus, ktorý nás vezme na letisko. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bola to najsmutnejšia cesta z Tbilisi. Ľudia zmĺkli, hudba stíchla. Vonku padal dážď, bola zima a hmla. Všetci odišli najbližšími letmi domov. Rozhodnutie zobrať ich ihneď na letisko sa ukázalo ako šťastné, keďže nasledujúci deň EÚ zrušila všetky prichádzajúce lety a pasažieri ostali visieť na letiskách, kde čakali aj 72 hodín na vyriešenie situácie.

Gruzínska vláda tiež postupne sprísňovala proti-pandemické nariadenia. Najprv uzavreli mestá, ktorých „hranice“ strážila armáda. Následne prestalo premávať metro, autobusy aj autá. Všetko preto, aby ľudia ostali doma. 

Začiatkom leta sú vonkajšie hranice Gruzínska stále zatvorené, ale v rámci krajiny sa už dá slobodne cestovať. Počas augustovej dovolenky som si požičal auto a vybral som sa na potulky na miesta, ktoré som pred pandémiou nestihol navštíviť. Na miesta, ktoré ani len Gruzínci často nenavštevujú. Vysoko do hôr, kde nie sú asfaltové cesty a bez terénneho auta sa tam ani nedá dostať. Zbalili sme stany, spacáky a vydali sa na cestu. Na turistických miestach sa tradičná gruzínska pohostinnosť vytráca alebo je skrytá za poskytnutím služieb za finančné prostriedky, v horách nás však miestni ľudia radi pohostili aj napriek covidu. Stretli sme rodinu, ktorá nás vzala k sebe, pripravili nám večeru a nechali nás prespať u nich na hore Gomi. 

Po návrate z dovolenky zavládol hlboký pocit smútku. Na jar sme všetky projekty, ktoré sa nedali realizovať online, odložili na jeseň. Jeseň však už začína a nám je jasné, že aktivity budeme musieť posúvať o ďalší polrok, možno aj rok. Ja však už bohužiaľ nebudem ich súčasťou."  

__________________________________________________________________________________

Obrázok blogu

Jozefov 12-mesačný dobrovoľnícky pobyt v gruzínskej organizácii ICPI (International Center for Peace and Integration) sprostredkovala a administratívne zastrešila organizácia ADRA Slovensko. Vyslanie dobrovoľníka bolo zrealizované vďaka finančnej podpore SlovakAid (Slovenskej agentúry pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu) v rámci programu vysielania dobrovoľníkov do rozvojových krajín. 

ADRA Slovensko

ADRA Slovensko

Bloger 
  • Počet článkov:  33
  •  | 
  • Páči sa:  27x

Už 29 rokov poskytujeme humanitárnu pomoc ľuďom v núdzi. Začítajte sa do našich príbehov z terénu a pomáhajte s nami! Zoznam autorových rubrík:  LibanonSrbskoUgandaUkrajinaNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu